Ako čerstvú absolventku Radcovského kurzu Západoslovenskej skautskej oblasti ma poprosili, aby som zhrnula svoje skúsenosti s ním. Kde začať?
Náš RK sa skladal zo 4 víkendov. Prvý sa konal už vo februári a hneď po tom, ako sa nám podarilo dostaviť na miesto konania (priestory bývalej škôlky v súčasnosti obvešanej bizarnými plagátmi), sme dostali za úlohu prevrátiť základne (stoly), ktoré boli porozkladané v okolitom snehu bez toho, aby nás ich strážcovia (organizátori) zbadali. Bolo to pre nás veľmi náročné, ale nakoniec sa nám to podarilo a splnili sme aj (možno) neúmyselný cieľ aktivity – aj tí najlenivejší z nás boli mokrí a spotení. Celý tento víkend sa niesol vo vojenskom duchu (boli sme v Mafekingu) a dostali sme počas neho asi najdôležitejšie informácie z celého kurzu – prednášku o prvej pomoci, workshop o motivácii a ďalšie.
Druhý víkend sa konal v Prietrži v kultúrnom dome (obľúbenom mieste nášho zboru), kam som sa rada vrátila. Hneď po príchode do budovy som si všimla portréty Lenina a Stalina, sovietsku vlajku a iné znaky, ktoré človeku hneď pripomenuli, kde sa nachádza – v Československej socialistickej republike. To, samozrejme, ovplyvňovalo náš každodenný život – od kolektivizácie našich zásob jedla až po účasť na zjazde komunistickej strany. Veľmi pamätnou sa ale stala aj výnimočná krupicová kaša a zaujímavá prednáška o duchovne v skautingu. Zistili sme, aká by mala byť štruktúra klasickej družinovky a ako si naplánovať aktivity na celý rok. Najviac sa mi ale páčila aktivita, pri ktorej sme uplatnili naše praktické znalosti – dostali sme správu, ktorá nás zaviedla až k cintorínu pri kostole, kde sme vylúštili správu v morzeovke vysielanej baterkou. Tá nám napovedala, kde sa nachádza náš priateľ, ktorý nám pomôže dostať sa za hranice. Čakal nás na poli pod vežou s elektrickým vedením a dozvedeli sme sa, že na ďalšom úseku sa budeme musieť spoliehať iba na buzolu a zmysel pre orientáciu. Nakoniec sa nám ale podarilo utiecť na západ, kde nás už nečakali žiadne plagáty socialistickej propagandy.
Tretí víkend sa už konal v prítomnosti na chate v Soblahove, ktorá bola naozaj perfektná a nachádzala sa v blízkosti krásneho lesa. Z prednášok si najviac pamätám tú od brata Uzlíka o skautskej histórii a takmer nepochopiteľnú o štruktúre Slovenského skautingu, ktorú sme na prvýkrát mali problém pochopiť asi všetci, ale do skúšok sa nám ju už podarilo naučiť. Najlepšia bola asi skautská prax, pri ktorej bolo bonusom to, že sme mali aj lezeckú dráhu.
Posledný víkend už bol skúškový a konal sa na lúke s prístreškom pár metrov od hraníc s Českom. Dostali sme sa tam po celodennej výprave, ktorú myslím nikto neočakával a podľa toho to aj vyzeralo, ale nakoniec sme ju všetci úspešne zvládli. V prístrešku nás už večer čakal had, ktorého sme aj pomenovali, ale videli sme ho len raz – keď sa večer plazil jednej z nás po vankúši… Ráno pred skúškami to aj napriek tomu, že sme boli na opustenej lúke, vyzeralo presne ako v škole pred dôležitou písomkou. Našťastie sme sa výsledky dozvedeli hneď v ten večer pri snemáku.
Na záver môžem skonštatovať, že mi tento kurz určite pomohol ďalej sa zlepšovať. Myslím si,, že som o niečo vytrvalejšia, trpezlivejšia a hlavne som pochopila, že aj aktivity, ktoré mi nie sú úplne príjemné a nebavia ma, mi môžu pomôcť sa rozvíjať, a že je dôležité odhaľovať a posúvať svoje hranice. K tomu všetkému treba spomenúť aj praktické vedomosti o tom, ako pracovať s družinou. Na záver by som sa chcela poďakovať Jane, Veronike, Gentlemanovi, Janymu, Miščimu a Katke, organizátorom tohto kurzu, ako aj ich hosťom, kuchyni a mojim spoluúčastníkom.
Napísala: Slávka Poloková (2.zbor)