Všetci 4 evanjelisti zaznamenali správu o zázračnom nasýtení. Ale len Ján nezabudol zmieniť jeden dôležitý detail: Ked apoštoli márne riešili,ako a za koľko peňazí by sa dali nasýtiť tisícové zástupy, padla tam zmienka: “ Je tu jeden chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby…” (Jn 6,9). Z tohoto mála dokázal Ježiš nasýtiť všetkých. Keby chcel, mohol svoj zázrak rozmnoženia chlebov vykonať aj z ničoho. Ale Ježiš stál o ľudskú spoluúčasť. O celkom malý ľudský vklad pre veľkú Božiu vec. Len nepatrný obetný dar z ľudskej strany pre veľký zázrak nasýtenia všetkých.
Nevieme,ako sa chlapec volal ani koľko mal rokov. Asi to nie je podstatné. Ale Ján ako očitý svedok výslovne zmieňuje chlapca, snáď v detskom veku alebo na prahu dospelosti. Niečo nám o ňom napovie už jednoduchá skutočnosť, že ako jediný si so sebou vzal jedlo, čo bol iste rozumný a prezieravý čin V dave dospelých by sme zrovna asi niečo takéto čakali najmenej. Ale aj to, že sa vydal niekam ďaleko do opustenej krajiny so zástupmi počúvať Ježišove kázania,skôr napovedá, že sa chcel dozvedieť niečo viac, než čo vyžadujú vo svojom veku deti pri počúvaní rozprávok alebo programov pre deti. Túžba načúvať Ježišovi,to už svedčí o určitej duchovnej vybavenosti.
Náš bezmenný chlapec mal plné právo sa najesť. On mal čo jesť a s ostatnými sa nemusel deliť. Obzvlášť v prípade, že naokolo boli tisíce hladných,pre ktorých by jeho porcia nemala žiadny význam. Mohol pokojne povedať,čo hovoria mnohé deti alebo mládež,keď sa nechcu s nikým deliť: “Mal si si so sebou vziať niečo ako ja.” Ale tento chlapec sa dokázal proti všetkej logike vzdať svojej dávky potravy a dať všetko k dispozícii Ježišovi. Stratil tým vlastnú šancu ako zahnať svoj hlad. Nemohol tušiť,čo sa stane. Ale stalo sa, čo nikto nečakal. Vďaka tomto obetnému daru, tomuto “sebazapreniu” pomohl účinne pripraviť veľký zázrak nasýtenia tisícov ľudí. Dal síce málo,ale za to dostal všetko.
Čo by sa asi stalo, keby sme dokázali Ježišovi denne zverovať takisto to málo,čo sme a čo máme? Nesledovať len svoj osobný a súkromný prospech, ale dobro všetkých. Ponúkať Ježišovi rôzne, aj ked len nepatrné “obetné dary”,ktoré na prvý pohľad neznamenajú skoro nič,s prosbou,aby ich rozmnožil ako bude sám chcieť.
To, čo sa vtedy odohralo na jednej veľkej lúke s niekoľkými tisíckami zhromaždených,vidíme dnes na celej planéte Zemi,kde tisíc miliónov ľudí,prevažne detí,trpí alebo umierajú hladom či inými nespočetnými podobami ľudskej biedy. I na nás, sýtych, sa vzťahuje Ježišova veta: “Vy im dajte jesť” (Mt 14,16). Aj dnes Pán čaká na to, čoho sa zriekneme pre druhých, a čo mu ponúkneme pre dnešné “globálne” telo i dušu ľudí zahŕňajúci zázrak nasýtenia.
(zdroj: z knihy – Josef Hrdlička; Silná jako smrt je láska)
.