Zamyslenie mesiaca – Február

Putovanie po horách je obraz našej cesty životom

Celý život ma to ťahá do hôr. Putovanie po horách ma fascinuje. Zakaždým si tu znova otestujem vlastné medze. Udržujem sa tým v kondícii. Putovanie po horách chápem ako obraz našej životnej cesty, ako podobenstvo života. Každý jej úsek má inú tvárnosť. Pri putovaní, rovnako ako v živote, ide predsa vždy o to, ako čeliť novým výzvam, ako vyskúšať vlastné sily a ako rásť pri plnení rôznych úloh.

Občas zistíme, že cesta nevedie ďalej

Na ceste vždy narážame na svoje hranice a občas tiež zistíme, že cesta nevedie ďalej. Musíme sa znova zorientovať. K životu patria ako aj zážitky z vrcholov, tak aj tiene údolia, náročné výstupy i bolestivé lúčenia. Putovať môžem sám, to som potom konfrontovaný so sebou samým. Osobne ale tiež rád putujem v skupine. Je blahodárne putovať spoločne, navzájom si pomáhať, povzbudzovať sa alebo sa len tak rozprávať.

Rozhodnúť sa pre nejakú cestu vždy zároveň znamená aj rozhodnúť sa proti inej ceste

Rozhodnúť sa pre nejakú cestu vždy zároveň znamená aj rozhodnúť sa proti inej ceste. Tú možno môžeme absolvovať ďalší deň, ale niekedy to znamená aj celkom ju vylúčiť. Aj s týmto obmedzením sa musím naučiť žiť, platí totiž všeobecne aj pre život. Nemožno prežívať všetky možnosti súčasne. Vždy sa musíme rozhodnúť len pre jednu cestu a to nás obmedzuje. Znamená to dať zbohom všetkým ostatným cestám a možnostiam.

Jedine keď sa takto vedome rozhodnem, môžem sa naplno pustiť zvolenou cestou, ktorá sa mi v tom prípade zmení na hlboký zážitok. Akonáhle ale pri chôdzi po nej len neustále oplakávam ďalšie možnosti a stále hovorím o tom, aké by to teraz asi bolo, ak by som sa bol rozhodol inak, potom ale v tom bode cesty, v ktorom som sa práve ocitol, rozhodne neprežijem nič dobré.

Maľujú si ružovými farbami, aké by to bolo, ak by sa vtedy boli bývali rozhodli inak.

Pri psychologickom a duchovnom sprevádzaní druhých as často stretávam s jedincami, ktorí sa nedokážu rozhodnúť – radi by mali všetko naraz. Lenže každé ,,putovanie” spĺňa len dielčie očakávanie, nie však všetky moje túžby. Možno tiež až príliš dlho hĺbajú nad prednosťami a nevýhodami tej či onej cesty. K rozhodnutiu nedospejeme čiste racionálnou úvahou. Nastane okamih, kedy sa jednoducho musíme rozhodnúť pre niektorú z ciest. Ísť po nej s nasadením všetkých síl však dokážeme, iba ak nebudeme stále len oplakávať tie ostatné.

Uvediem príklad. Prišlo za mnou dievča, ktoré sa rozhodlo pre štúdium medicíny, ale pri akejkoľvek študijnej ťažkosti, na ktorú narazila, ľutovala, že sa nezapísala na štúdium hudby. Ísť určitou cestou vždy znamená rozlúčiť sa s nejakou inou. Tá by určite bola tiež krásna, avšak ja môžem ísť len po jednej. Možno je užitočné chvíľu za niečím smútiť, aby sme sa s tým následne dokázali rozlúčiť. Nesmieme však pri tom zostať. Onej študentke, o ktorej som rozprával, bralo krúženie okolo jednej a tej istej myšlienky všetku energiu potrebnú k štúdiu.

Niečo podobné však zažívam i u starších ľudí, ktorí oplakávajú nejakú životnú cestu, ktorú nerealizovali. Vyčítajú si, že si zle zvolili. Maľujú si ružovými farbami, aké by to bolo, keby sa vtedy boli bývali rozhodli inak, a ako by to tej inej životnej ceste zašli omnoho ďalej. Úvahy tohto typu sú obyčajnou stratou času a síl. Okrádajú nás o energiu, ktorú nutne potrebujeme na to, aby sme mohli úspešne tou cestou, pre ktorú sme sa rozhodli. Iba za predpokladu, že sme sa s tou inou cestou vnútorne rozlúčili, a že sme ju oplakali, môžeme zo všetkých síl vyraziť ďalej po zvolenej ceste a riadne si ju vychutnávať. Získame tak na nej i dôležité skúsenosti, aj keď neraz prinesie i problémy a prekvapenia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *