Ahojte. Dnešné zamyslenie je od významného českého astronóma a astrofyzika Jiřího Grygara, ktorý ukazuje pohľad veriaceho vedca na svet.
Vzťah k Bohu je pre veriaceho kresťana dôverne osobnou záležitosťou, o ktorej sa väčšinou ostýcha vyjadrovať verejne. Nie snáď preto, že by sa obával perzekúcie či posmechu ako v dobách bojovne ateistickej totalitnej spoločnosti, ale z toho dôvodu, že si je dobre vedomý, ako neľahké je popísať stav vlastného vnútra bežným ľudským jazykom a ako nevypovedateľné sú osobné zážitky, zberajúce sa behom vlastného života – života nezameniteľného a jedinečného v celých dejinách vesmíru.
Vidíte, práve mi ukĺzlo slovo vesmír a určite nie náhodou. Veriaci prírodovedec je možno v určitej výhode, že poznáva Boha nielen subjektívne ako každý iný človek, ale tiež prostredníctvom predmetu svojho bádania, ktorým je vždy určitý uzučký výsek poznávania kozmu, od hviezd po morské hviezdice, od vône kvetín po vôňu kvarkov, od prenosných chorôb po prenos žiarenia či genetickej informácie. Pri svojej práci používa vysoko neosobnú(objektívnu) vedeckú metódu, ktorá pripadá neodborníkom až protivne studená a spochybňujúca.
Osvietenský racionalizmus minulého storočia, ktorý dosiaľ väčšina verejnosti stotožňuje s postojom súčasných vedcov, viac-menej naznačoval, že sa pri skúmaní prírody bez Boha celkom dobre zaobíde, či – povedané slovami Laplaceovými – ,,túto hypotézu nikde nepotrebuje”. Odtiaľ tiež vyvierala typicky ateistická viera marxistov, že veda postupne dokáže vysvetliť všetko dianie v prírode, že neexistujú veci vedecky nepoznateľné, len zatiaľ dočasne nepoznané.
Behom XX. storočia však došlo v hlavných odboroch prírodných vied k veľmi významným objavom a posunu celkového pohľadu na schopnosť človeka vyjadriť pravé príčiny dejov a vzťahov v prírode a predošlá vedecká pýcha tým definitívne stratila význam. Mám tým na mysli najmä všeobecnú teóriu relativity, kvantovú mechaniku a molekulárnu genetiku, ktoré ukázali, ako naivné boli naše predchádzajúce pokusy objasniť existenciu a chod vesmíru ako akéhosi gigantického večného orloja, ktorý pekné tiká preto, že do seba zapadajú nejaké ozubené kolieska. Existencia a vývoj vesmíru nám dnes pripadá snáď ešte tajomnejšia ako v dobre, kedy naši predkovia verili na bohov blesku, vôd a sopiek.
Trúfam si preto tvrdiť, že veriaci prírodovedec môže dnes svoju vieru v Boha oprieť tiež o kvalifikovaný údiv nad podivuhodným poriadkom nášho sveta, ako to kedysi tak predvídavo výstižne vyjadril žalmista Pána.:,,Nebesá rozprávajú o sláve Boha silného a obloha hlása dielo jeho rúk” (Ž 19,2)
-Jiří Grygar
Prevzaté a preložené z publiácie O vědě a víre.