Zamyslenie mesiaca – August

V našej rodine sa roky rozprávalo, že náš pradedo po sebe zanechal poklad. Jedného dňa vyzdvihol v banke milión a na druhý deň mal za neho kupovať nejaký veľký, obrovský pozemok… Ten milión zmizol. Bola z toho už legenda, ktorá viedla malé deti našej rodiny k obľúbenej hre za daždivých dní: preliezať starý statok a milión hľadať. Dedko totiž tú noc potom, čo si v meste v banke milión vyzdvihol, zomrel.
A po jeho smrti sa sa všetci príbuzní rozhádali, pretože nikto nevedel, kde milión je. Dedko ho asi pred spaním, v obave z krádeže, niekde veľmi dobre schoval. A kdekto si po jeho smrti myslel, že sa ho iný príbuzný zmocnil. V minulosti sa jednotlivé vetvy nášho rodu podozrievali, že čo si ten či onen príbuzný kúpil, pochádzalo z miliónu, ktorý dedko po sebe zanechal. Toľko ľudí z našej rodiny kvôli tomu pokladu prerušilo styky. Rodina sa rozpadla… Vdova zostala s malými deťmi, nemala milión… a všetci, ktorí sa na plánovanom nákupe pozemkov podieľali, s ňou prestali hovoriť. Nastalo mnoho dlhých smutných rokov. Toľko nenávisti. Toľko mlčania.
A minulý rok? Ja, ako terajší dedič statku som nechal vymeniť dlaždice na chodbe. Rozhodol som sa dať nové, miesto starých ošlapaných. A murár mi hlási, že keď nadvihol dlaždice, našiel – toto.
Podával mi novinový papier, noviny z doby pred sto rokmi a v nich zväzok bankoviek. Spočítal som ich. Milión. To bol ten milión. V úkryte pod dlaždicou na chodbe, milión, po ktorom toľko ľudí tak túžilo, kvôli ktorému sa naša rodina rozpadla… Spočítal som bankovky znovu. Milión dôvodov k nenávisti… Milión dôvodov k nepriateľstvu…
Mohol som niečo napraviť? Mohol som obchádzať hroby tých, ktorí na seba kričali, obviňovali sa, ohovárali…? Mohol som obchádzať hroby ich detí? Papieriky mi šuchotali v rukách. Toľko zbytočnej nenávisti, toľko papierikov… Potom som napísal niekoľko listov príbuzným a priložil som pár neplatných bankoviek. Snáď niekomu z nich dôjde, ako márne sú spory. Spory kvôli papierikom
Nikto nikoho neokradol… Naozaj?
Neokradla sa naša rodina o celé roky kamarátstva, priateľstva, radosti?
Chodili sme po milióne. Toľko rokov…
A nevedeli sme to.
Všetci, čo vošli do domu, chodili po milióne.
Po domove…

Každý domov máva vo svojich základoch nejaký poklad, neviditeľný poklad, ktorý sa dá ľahko prehliadnúť. Koľko pokladov radosti sa mohlo za tie roky nájsť, namiesto nedôvery, závisti, výčitok.
Čo s tými bankovkami? Neplatnými bankovkami?
Občas niektorú niekomu dám. Ako darček. Ako výzvu…


Prevzaté a preložené z https://www.vira.cz/texty/clanky/den-pred-svou-smrti-vybral-dedecek-z-banky-milion

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *