Možno vás prekvapí názor, že vrodenú túžbu po Bohu má každý človek – či už ,,veriaci”,či ,,neveriaci”. Pokúsim sa ukázať, ako sa také túžby prejavujú vo všednom živote. Ako vyzerajú? Ako ich pociťujeme? Ako si môžeme svoju túžbu po Bohu uvedomiť? Ponúkam niekoľko najbežnejších spôsobov, ktorými sa naše túžby prejavujú.
Neúplnosť – stále nám v živote niečo chýba
Mnohí z nás zažili, že aj keď sme dosiahli určitý úspech a šťastie, stále nám v živote niečo chýba. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia Peggy Lee spievala: ,,Je to všetko, čo existuje?” (Is that all there is?). A v osemdesiatych rokoch U2: ,,Ešte stále som nenašiel, čo hľadám” (I still haven’t found what I’m looking for). Všetci vnímame onen nepokoj a hlodá v nás pochybnosť, že podstatou života je niečo viac ako len prežívať zo dňa na deň.
Pocity neúplnosti môžu odrážať nespokojnosť s našim všedným životom a poukazovať na niečo, čo je treba napraviť. Keď sme sa zasekli v mizernom zamestnaní, v neperspektívnom vzťahu či nezdravej rodinnej situácii, možno nastal pravý čas premýšľať nad vážne mienenou zmenou. Nespokojnosť nemusíme len stoicky znášať: môže nás viesť k rozhodnutiu, ku zmene a k plnšiemu životu.
Lenže bez ohľadu na to, ako šťastne žijeme, časť toho nepokoja nikdy nezmizne. Odráža totiž našu túžby po Bohu. Ako napísal sv. Augustín 1500 rokov pred Peggy Lee aj Bonom: ,,Nepokojné je naše srdce, Pane, kým nespočinie v tebe.” Táto túžba je prejavom túžby ľudského srdca po Bohu. Je jedným z najhlbších spôsobov, ktorými nás Boh volá. V ozvene nášho nepokoja počujeme Boží hlas.
Niekedy sú tieto pocity skôr ako hrozivá prázdnota. Ktosi túto prázdnotu v našich srdciach nazval ,,Božím otvorom”, priestorom, ktorý môže vyplniť jedine Boh. Niektorí sa tento pristor snažia vyplniť peniazmi, postavením či mocou. Takúto skúsenosť som získal aj ja na začiatku svojej podnikateľskej kariéry.
Bežné túžby a dojatia
Niekedy zažívame túžbu po Bohu v bežných situáciách: keď sa v zime ticho pozeráme na zasnežený les, keď sa dojmeme k slzám pri sledovaní filmu, keď zažijeme zvláštny pocit vzájomnej prepojenosti počas bohoslužby. Nevyjadriteľným spôsobom túžime po tom, zachovať si tento pocit a pochopiť, čo znamená.
Keď moja sestra porodila svojho prvého syna a ja som s ním mohol byť, cítil som sa často premohnutý láskou. Nádherné dieťa, bytosť, ktorá predtým neexistovala, daná nezištne svetu.
Bežné túžby a dojatia sú spôsoby, ako si uvedomiť túžbu po Bohu. Prahneme po porozumení pocitov, ktoré k nám prichádzajú akoby zvonka. Zažívame to, čo španielsky mystika 16. Storočia, svätý Ján z Kríža, nazýva túžbou po ,,akomsi neviem čom”.
Neobyčajné túžby
Niekedy cítime takmer mystickú túžbu po Bohu alebo po spojení s Bohom, ktoré môžu vyvolať neočakávané okolnosti. Mystika je často opomínaná ako privilegovaná skúsenosť, ktorej sa dostane jedine nejakým superosvieteným supersvätým. Mystika sa ale nobmedzuje len na životy svätých. Ani každý mystický zážitok sa nemusí podobať tomu, čo svätci popisujú vo svojich dielach.
Čo znamená mystický zážitok? Jedna definícia vraví, že mystický zážitok je to, keď sa človek cíti intenzívne a nespochybniteľne naplnený Božou prítomnosťou. Alebo keď sa cíti byť vynesený nad normálny spôsob videnia sveta. Alebo keď ho premohlo tak vnímanie Boha, ktoré presahuje jeho vlastné chápanie. Je nutné povedať, že tieto skúsenosti sú len ťažko popísateľne. Je to ako snažiť sa popísať svoju prvú lásku, chvíľu, kedy sme po prvýkrát vzali do náručia naše dieťa, alebo okamih, kedy sme po prvýkrát videli more.
Párkrát v živote som sa s takými pocitmi už stretol. Dovoľte mi k tomu povedať niečo viac.
Keď som bol malý, jazdil som do školy na bicykli
Keď som bol malý, každé ráno som jazdil na bicykli do školy a poobede naspäť domov. Jazdieval som občas s hlučnou skupinou výrastkov z našej štvrte. Ale niekedy som išiel ráno na bicykli do školy sám. Máločo som mal radšej ako fičať dolu z kopca našou štvrťou pod stromami i ranným oranžovým slnkom, s vetrom svištiacim okolo uší.
Nedaľeko školy bola úzka betónová cestička vedúca medzi domami. Škola bola na konci tejto cesty, za veľkým pozemkom. Tam sa nachádzalo jedno z mojich najobľúbenejších miest na svete. Vzpomienka na neho ma povznáša aj dnes, aj keď o tom píšem po štyridsiatich rokoch. Bola to široká lúka, po ľavej strane ohraničená vysokými dubmi a napravo baseballovými ihriskami. V každom ročnom období to bola nádhera.
Za chladných jesenných rán som zachumlaný v hrubom bavlnenom kabáte šlapal do pedálov hrboľatou blatovo cestičkou cez lúku po šuchotajúcom hnedom lístí a suchej tráve. V zime som do školy chodil pešo. Lúka sa často premenila na bielu pláň, pod galošami mi vŕzgal sneh, zatiaľčo môj dych predo mnou tvoril mrznúce obláčiky.
Na jar lúka explodovala životom. V tých dňoch som mal pocit, akoby som na bicykli prechádzal cez prírodovedné cvičenie, ktoré sme robili v škole. Tuční lúčni koníci poskakovali medzi sedmokráskami. Cvrčky sa schovávali v tráve a v starom lístí. Včely bzučali v baze a nad dlhými fialovými a ružovými papuľkami. Vtáci poskakovali z vetvy na vetvu. Vzduch bol svieží a lúka žila svojim životom.
Raz na jar, to mi mohlo byť desať, jedenásť rokov, som uprostred lúky prudko zabrzdil, aby som nabral dych. Kovový košík na bicykli preplnený učebnicami a zošitmi sa takmer vysypal medzi lúčnych koníkov. Stál som vedľa bicykla a pozoroval všetky tie farby, všetok ten pohyb a život okolo seba.
Pozrel som sa na vrchol kopca
a pocítil som hlboké šťastie.
Obrovské šťastie, že žijem!
A cítil som úžasnú túžbu vlastniť
a zároveň byť súčasťou toho,
čo sa nachádza okolo mňa.
Spomienka, ako stojím na tej lúke obklopený stvorením,
je v mojej pamäti živšia než akákoľvek iná spomienka z detstva.
V tých neobvyklých túžbach,
skrytých v jednoduchých obrazoch života,
nás volá Boh.
Prevziaté a preložené z: https://www.vira.cz/texty/clanky/touhu-po-bohu-proziva-kazdy-clovek (31.5.2020)