Zamyslenie mesiaca – November

Roku 1855 vyzval americký prezident Franklin Pierce indiánsky kmeň Duwamishu, ktorý žil v štáte Washington na severovýchode USA, aby predal svoje územie bielym osadníkom a usídlil sa v rezervácií. Na požiadavku, nabádajúcu k činu dosiaľ neslýchanému, odpovedal náčelník Seattle touto rečou:

Veľký náčelník vo Washingtone posiela správu, že si praje kúpiť našu zem. Veľký náčelník nám posiela tiež slová priateľstva a dobrej vôle. To je od neho prívetivé, pretože my vieme, že naše priateľstvo nepotrebuje. Ale my jeho ponuku zvážime, pretože vieme, že keď nepredáme, príde snáď biely muž s puškami a našu zem si vezme. Ako je možné oblohu alebo teplo zeme kúpiť či predať? Táto predstava je nám cudzia. Keď nevlastníme sviežosť vzduchu a trblietanie vody, ako to od nás môžete kúpiť? My sa rozhodneme. Čo povie náčelník Seattle, na to sa môže veľký náčelník vo Washingtone spoľahnúť tak isto, ako sa náš biely brat môže spoľahnúť na návrat ročných období. Moje slová sú ako hviezdy, nezaniknú.

Každý kúsok tejto zeme je môjmu ľudu svätý, každé lesknúce sa jedľové ihličie, piesočné pobrežie, hmla v tmavých lesoch, každá paseka, každý bzučiaci hmyz je v myšlienkách a skúsenosiach môjho ľudu svätý a miazga, ktorá stúpa v stromoch, nesie spomienku červeného muža. Keď mŕtvi bielych odchádzajú, aby sa túlali pod hviezdami, zaspomínajú na zem svojho narodenia. Naši mŕtvi na túto divukrásnu zem nikdy nezabudnú, lebo ona je červenému mužovi matkou. Sme časťou zeme a ona je časťou nás. Voňajúce kvety sú naše sestry, srnci, kôň a veľký orol sú našimi bratmi. Skalnaté výšiny, úrodné lúky, teplo z tela poníka a človeka  – to všetko patrí do jednej rodiny. Ak nám teda posiela veľký náčelník vo Washingtone správu, že chce kúpiť náš kraj, žiada od nás veľa.Veľký náčelník nám oznamuje, že nám dá miesto, kde môžeme žiť pohodlne a sami pre seba. On bude naším otcom a my jeho deťmi. Ale môže to tak vôbec niekedy byť? Boh miluje váš ľud a svoje červené deti opustil. Dáva bielemu mužovi stroje, aby mu pomohol v jeho práci a stavia pre neho veľké dediny. Váš ľud je zo dňa na deň silnejší. Čoskoro zaplavíte kraj ako rieky, ktoré sa rútia roklinami po nečakanom daždi. Môj ľud je ako príliv- avšak bez návratu. Nie, sme rôzne rasy. Naše deti sa spolu nehrajú a naši starci nerozprávajú rovnaké príbehy. Vám je Boh naklonený, my sme siroty. Vašu ponuku kúpiť našu zem zvážime. Nebude to ľahké, lebo tento kraj je nám svätý. Máme potešenie z týchto lesov. Neviem, sme iní ako vy. Trbietajúca sa voda, ktorá prúdi v potokoch a riekach, nie je len voda, ale krv našich predkov.

Keď vám tento kraj predáme, musíte vedieť, že je svätý a učiť svoje deti, že je svätý a že každý prchavý odraz v priezračnej vode jazier rozpráva o tradíciach a udalostiach zo života môjho ľudu. Zurčanie vody sú hlasom mojich predkov. Rieky sú našimi bratmi – zaháňajú náš smäd. Rieky nesú naše kánoe a živia naše deti. Keď svoj kraj predáme, musíte si pamätať a učiť svoje deti, že rieky sú našimi i vašimi bratmi, a musíte byť odteraz k riekam dobrí, tak ako ku každému inému bratovi. Červený muž vždy ustupoval pred prenikajúcim bielym mužom, tak ako ranná hmla ustupuje do hôr pred ranným slnkom. Ale popol našich otcov je svätý, ich hroby sú svätenou pôdou a tak sú nám posvätené tieto pahorky, tieto stromy, tento kus zeme. Vieme, že biely muž našej povahe nerozumie. Je to pre neho rovnaký kus zeme ako každý iný, pretože je cudzincom, ktorý prichádza v noci a zo zeme si vezme, čokoľvek potrebuje. Zem mu nie je bratom, ale nepriateľom, a keď si ju podrobí. kráča ďalej. Odchádza od hrobov svojich otcov – a nestará sa. Hroby jeho otcov a právo jeho detí na narodenie sú zabudnuté. Zaobchádza so svojou matkou zemou a so svojim bratom nebom ako s vecami ku kúpe a drancovaniu, predáva ich ako ovce či lesklé perly. Jeho hlad pohltí zem a nezanechá nič len púšť. Neviem, naša povaha je iná než vaša.

Pohľad na vaše mestá v očiach čereveného muža bolí. Snáď preto, že je červený muž divoch a nič nechápe. V mestách belochov nie je žiadne ticho. Žiadne miesto, kde je možné na jar počuť rozpukanie listov alebo bzučanie hmyzu. Ale možno mi to tak pripadá len preto, že som divoch a nerozumiem tomu. Ten hluk sa zdá byť našim ušiam len urážlivý. Čo ešte zostáva zo života, keď nie je počuť krik vtáka alebo hádanie žiab v noci pri rybníku? Som červený muž a nerozumiem tomu. Indián má rád tiché šelestenie vetra, ktorý hladí hladinu rybníka, vietor vyčistený poludňajším dažďom alebo ťažkú vôňu borovíc. Vzduch je drahocenný pre červeného muža, pretože všetko zdieľa ten istý dych. Zviera, strom, človek – tí všetci zdieľajú ten istý dych. Zdá sa, že biely muž si nevšíma vzduchu, ktorý dýcha;
ako muž, ktorý už mnoho dní umiera, je i on otupený voči zápachu. Ale keď vám predáme našu zem, nesmiete zabudnúť, že vzduch je nám drahocenný; že vzduch sa delí o svojho ducha so všetkým životom, v ktorom je obsiahnutý. Vietor dal našim otcom prvý dych a prijme ich posledný. A vietor musí dať tiež našim deťom životnú silu. A ak vám predáme našu zem, musíte si ju ceniť ako zvláštnu a posvätenú, ako miesto, kde i biely muž ctí, že vietor sladko vonia lúčnymi kvetinami. Vašu ponuku zvážime, a ak sa rozhodneme prijať,tak len pod jednou podmienkou.

Biely muž musí so zvieratmi tejto zeme zaobchádzať ako so svojimi bratmi. Som divoch a inak tomu nerozumiem. Videl som tisíc spráchnivených byvolov zanechaných bielym mužom – zastrelených z okoloidúceho vlaku. Som divoch a nerozumiem, ako má byť ten čadiaci železný kôň dôležitejší ako byvol, ktorého my zabijeme, len aby sme zostali nažive Čo je človek bez zvierat? Keby všetky zvieratá vymizli, zomrel by človek na veľkú samotu ducha. Čo sa stále deje zvieratám, stane sa čoskoro i ľuďom. Všetko je vzájomne spojené. Čo postihuje zem, postihne i synov zeme. Musíte svoje deti učiť,
že pôda pod ich nohami je popol našich dedov. Aby kraj ctili, rozprávajte im, že zem je naplnená dušami našich predkov. Učte svoje deti to, čo my učíme naše deti: zem je našou matkou. Čo postihuje zem,
postihne i synov zeme. Keď ľudia na zem pľujú, pľujú sami na seba. Pretože vieme, že zem nepatrí ľuďom, ale že ľudia patria k zemi – to vieme. Všetko je vzájomne spojené ako krv, ktorá spája jednu rodinu. Všetko je spojené. Čo postihuje zem, postihne i synov zeme. Človek nestvoril pohyb života, on je v ňom len vláknom. Čo urobíte tomu pohybu, urobíte sami sebe. Nie, deň a noc nemôžu žiť
spoločne. Naši mŕtvi žijú ďalej v sladkých vodách zeme, vracajú sa znovu s tichým krokom jari a ich duša je vo vetre, ktorý čerí hladinu rybníka. Ponuku bieleho muža kúpiť našu zem zvážime.

Ale môj ľud sa pýta, čo vlastne chce biely muž? Ako je možné kúpiť oblohu či teplo zeme alebo rýchlosť antilopy? Ako vám to môžeme predať a ako to môžete kúpiť? A či môžete so zemou robiť
čo chcete len preto, že červený muž podpíše kus papiera a dá ho bielemu mužovi? Keď nevlastníme sviežosť vzduchu a trblietanie vody, ako to od nás môžete kúpiť? Môžu vaše peniaze vrátiť byvolom život, až ten posledný bude zabitý? Vašu ponuku zvážime. Vieme, že keď nepredáme, príde asi biely muž so zbraňami a našu zem si vezme. Ale my sme divosi.

Biely muž, prechodne držiaci moc, si myslí, že už je snáď Bohom, ktorému patrí zem. Ako môže nejaký človek vlastniť svoju matku? Vašu ponuku kúpiť našu zem zvážime, deň a noc nemôžu žiť spoločne –
zvážime vašu ponuku ísť do rezervácie. Budeme žiť stranou a v mieri. Nie je dôležité, kde strávime zbytok našich dní. Naše deti videli svojich otcov ponížených a porazených. Naši bojovníci boli zahanbení. Po porážkach trávia svoje dni záhaľčivo, otravujú svoje telá sladkými pokrmami a silnými nápojmi. Nie je dôležité, kde strávime zbytok svojich dní. Už ich nie je mnoho. Ešte pár hodín, niekoľko zím –
a žiadne dieťa veľkých kmeňov, ktoré kedysi žili v tomto kraji alebo sa teraz v malých skupinkách túlajú lesmi, už nezostane, aby trúchlilo pri hrobe ľudu, ktorý bol kedysi tak silný a plný nádeje ako ten váš.
Ale prečo sa mám zarmucovať nad záhubou svojho ľudu, národy sú z ľudí, z ničoho iného. Ľudia prichádzajú a odchádzajú ako vlny na mori. Dokonca ani biely muž, ktorého Boh s ním zaobchádza a hovorí ako priateľ s priateľom, nemôže uniknúť spoločnému určeniu. Snáď sme predsa bratia. Uvidíme.

Jedno vieme – to, čo biely muž snáď jedného dňa ešte len objaví – že náš Boh je ten istý Boh. Možno si myslíte, že mu vládnete, tak ako sa usilujete o ovládnutie našej zeme; ale to nemôžete. On je Boh ľudí – tak isto červených ako bielych. Tento kraj je pre neho cenný a zraniť zem znamená opovrhovať jej Stvoriteľom. I bieli pominú, možno skôr než všetky ostatné kmene. Pokračujte so zamorovaním svojho lôžka a jednej noci sa udusíte vo svojom vlastnom odpade. Ale vo svojej záhube budete žiariť, zapálení silu Boha, ktorý vás priviedol do tejto zeme a vám určil vládnuť tomuto kraju a červenému mužov.
Toto predurčenie je nám hádankou. Až budú všetky byvoly pobité, divoké kone skrotené, až budú skryté kúty lesa oťažené pachom mnohých ľudí a pohľad na plodné pahorky zohavený hovoriacimi drôtmi,
kde potom bude húština, kde bude orol, a čo to znamená, dať zbohom rýchlemu pohybu a lovu? Koniec života a začiatok prežívania. Boh vám dal vládu nad zvieratami, lesmi a červeným mužom z nejakého zvláštneho dôvodu, ale tento dôvod je pre nás hádankou. Snáď by sme tomu mohli porozumieť, keby sme vedeli, o čom biely muž sníva – o akých nádejach rozpráva svojim deťom za dlhých zimných večerov a aké videnia vkladá do svojich predstáv, že stále túži po zajtrajšku. Ale my sme divosi – sny bieleho muža sú nám skryté. A pretože sú nám skryté, pôjdeme každý svojou vlastnou cestou. Pretože si predovšetkým vážime právo každého človeka žiť tak, ako si to sám želá – bez ohľadu na to, ako sa líši od svojich bratov. Nie je toho veľa, čo nás spája. Vašu ponuku zvážime.

Ak prisvedčíme, tak len preto, aby sme si zaistili rezerváciu, ktorú ste sľúbili. Tam snáď môžeme stráviť naše krátke dni svojim spôsobom. Až posledný červený muž ustúpi z tejto zeme a jeho pamäť bude už len tieňom mraku nad prériou, bude duch mojich otcov v týchto brezách a týchto lesoch ešte stále živý. Pretože oni milovali túto zem, ako novorodeniatko miluje tlkot srdca svojej matky. Keď vám predáme svoj kraj, milujte ho. ako sme ho my milovali, starajte sa, ako sme sa my starali, uchovajte si spomienku na ten kraj, na taký, aký je, keď si ho beriete. A všetkou svojou silou, svojim duchom,
svojim srdcom ho zachovajte pre vaše deti a milujte ho, ako Boh miluje nás všetkých. Pretože jedno vieme – náš Boh je ten istý Boh. Táto zem je mu svätá. Sám biely muž nemôže ujsť spoločnému určeniu.
Snáď sme predsa bratia.
Uvidíme.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *